1. PRAKTICKÉ SKÚSENOSTI Z IMOBILIZÁCIE JELENEJ ZVERI Juraj Ciberej, Univerzita veterinárskeho lekárstva, Komenského 73, 04181 Košice Úvod V úvode je potrebné povedať, že: pod pojmom imobilizácia rozumieme znehybnenie organizmu, ktoré slúži na chytanie zveri pomocou imobilizačnej techniky (zbraní – projektorov, striel – automatických vstrekovacích systémov) alebo orálne (prostredníctvom krmiva, vody) za použitia chemických látok ( trankvilizérov, narkotických analgetík, hypnotík, disociatívnych anestetík a ich antagonistov – antidót ).

2. Pri použití imobilizačnej techniky spravidla hovoríme o individuálnom chytaní zveri . V prípade odchytu väčšieho počtu zveri sa ako najvhodnejšia využíva kombinácia imobilizácie s klasickými hromadnými chytacími zariadeniami . Pre hromadný odchyt zveri sa využíva aj orálna imobilizácia , ktorá je veľmi efektívna , pokiaľ nedôjde k predávkovaniu a následnému úhynu, alebo ako v prípade jelenej zveri, keď jedinec zacíti pach chemickej látky a zoberie len časť medikovaného krmiva a nenastúpi očakávaný efekt. Pre odchyt zveri sa používajú aj imobilizačné zbrane s vystrelovacou sieťou (dokonalejšie na diaľkové ovládanie), ktoré sú vhodné na chytanie, napr. jelenej, kamzíčej a inej zveri vo vysokohorskom prostredí z helikoptéry alebo šakalov, supov na návnade.

9. Úspešnosť imobilizácie pri individuálnom chytaní závisí predovšetkým od loveckých skúsenosti a streleckých schopnosti osoby, ktorá vykonáva imobilizáciu. Odhad hmotnosti chytanej zveri je veľmi dôležitý, lebo slúži na výpočet množstva vhodnej účinnej imobilizačnej látky. Výber krmoviska a umiestnenie atraktívneho krmiva tak, aby sa zver priblížila k posedu na dostrel. Imobilizaciu je najvhodnejšie vykonávať vtedy, keď je snehová pokrývka alebo počas splnu mesiaca. Vzdialenosť a presnosť streľby je závislá od veľkosti strely, mohutnosti zveri a klimatických podmienok /vietor, silný mráz, viditeľnosť).

10. 1. História a jej vývoj Imobilizácia zveri sa začala využívať v zoologických záhradách a zverincoch najmä pri terapii a ošetrovaní zvierat, ale aj pri chytaní, manipulácii a transporte exotických druhov. História imobilizácie je krátka, ale jej korene patria do dávnej minulosti. Domorodci v rôznych oblastiach sveta od nepamäti používali rastlinné jedy (antiarín, kurare a pod.) a omamné látky, ktoré využívali hlavne na lov a neskôr aj chytanie živej zveri na predaj. V roku 1812 experimentoval s kurare Charles Waterton, ktorý ako prvý dokázal, že zviera otrávené s kurare môže byť konzumované. Až neskôr, okolo roku 1850, francúzsky fyziológ Claude Bernard osvetlil metabolizmus pôsobenia kurare. Pri svojich pokusoch zistil, že kurare blokuje prenos nervových podnetov na sval v mieste neuromuskulárnej platničky a tak dochádza k svalovej relaxácii a paralýze a následne k zastaveniu dýchania. Smrť nastáva udusením, pričom zviera je pri plnom vedomí.

11. V druhej polovici 19. storočia s rastúcim počtom novozaložených zoologických záhrad nastáva potreba overovania chemických látok na imobilizáciu zvierat. V tomto období sa využívala prevažne chloroformová a éterová narkóza, a to spravidla tak, že nasiaknutá huba sa na tyči pridržiavala pred nosom zvierat. Prvú chloroformovú narkózu medveďa vykonali v londýnskej ZOO v roku 1852. Chloroformová narkóza sa využívala až do druhej svetovej vojny. Z konca tohto obdobia treba ešte pripomenúť, že Bickmeier (v r. 1943) po prvýkrát odporučil, aby sa zvieratá pred narkózou aspoň 24 hodín nekŕmili. Uvedená zásada sa dodržiava až doteraz, osobitne pri práci s prežúvavcami, vzhľadom na ich fyziologické a anatomické zvláštnosti.

12. Po druhej svetovej vojne došlo k prudkému rozvoju anestéziológie a nádväzne aj imobilizácii. Pre odchyt zveri vo voľnej prírode a ich transport boli potrebné nové metódy imobilizácie. Crockford zostavil prvú imobilizačnú pušku, ktorú zdokonalil Hayes. Spočiatku sa ako imobilizačné látky používali myorelaxanty, prevažne suxametónium. Nevýhodou myorelaxantov bolo nebezpečie predávkovania z dôvodu chybného odhadu hmotnosti zveri, preto dochádzalo k vysokému úhynu. Ich ďalšou nevýhodou bolo, že pri ich použití ostala zver pri plnom vedomí a hrozilo nebezpečenstvo šoku .

13. K zásadnému obratu v používaní imobilizačných látok nastáva po roku 1960. Na imobilizáciu sa použila zmes obsahujúca morfín alebo jeho deriváty. Výrazne sa rozšírila terapeutická šírka, čím sa dala kompenzovať chyba pri odhade hmotnosti zveri vo voľnej prírode. V roku 1963 bol po prvý raz vo svete vyrobený syntetizovaný etorfín (M 99), ktorý úspešne použili s výbornými výsledkami pri imobilizácii nosorožcov . Jeho výhodou bolo, že sa výrazne znížil aplikovaný objem, čím sa mohla zväčšiť vzdialenosť a presnosť imobilizácie. Pri etorfíne sa podstatne zrýchlil aj nástup účinku. V roku 1965 bol dostupný už aj jeho antagonista – diprenorfín (M 285), ktorým sa podstatne znižuje riziko predávkovania a úhynu zveri.

14. Od roku 1965 sa v imobilizácii začali používať disociatívne anestetiká, a to ako trankvilizéry pri premedikácii narkózy (ketamín hydrochlorid). Vývoj imobilizačných látok, ale aj technika imobilizácie pokračujú do dnešných dní, lebo stále sú rezervy v oblasti vzdialenosti, presnosti zásahu, ale aj rýchlosti nástupu účinku imobilizačnej látky. 2. Význam imobilizácie So súčasným rozvojom farmových chovov zveri a potrebou chytať zver z voľnej prírody ( pre osvieženie krvi v intenzívnych chovoch) je imobilizácia stále viac aktuálna. Na imobilizovanej zveri možno vykonávať celý rad vedecko-výskumných pozorovaní, ako je meranie, váženie, značkovanie, profylaktické a terapeutické zákroky, odber krvi, trusu apod. Imobilizácia slúži i na premiestňovanie zveri, prehliadku kondičného stavu, trofejovej kvality a pod. Nesmieme pritom zabúdať na klasické chytacie zariadenia, ktoré v kombinácii s imobilizáciou zvyšujú efektívnosť našej práce.

16. A. Imobilizačné zbrane (projektory) Imobilizačné zbrane z hľadiska zdroja energie sa rozdeľujú na: a) mechanické – luky, kuše, injekčný oštep a fúkacia trubica . Tieto zbrane sú opatrené buď otvorenými mieridlami, menej často optikou alebo sú bez mieridiel (oštep a fúkacia trubica). Používajú sa na vzdialenosť 1 až 10m; b) plynové, vzduchové strelné zbrane – pušky a pištole. Tieto zbrane sú opatrené spravidla otvorenými mieridlami a optikou. Plynové a vzduchové imobilizačné zbrane vymršťujú imobilizačné strely stlačeným vzduchom alebo plynom (CO2). Pištole sa využívajú pri imobilizácii na vzdialenosť 10 až 15 m. Pušky sa používajú na väčšie vzdialenosti, spravidla s dostrelom 50 až 60 m v závislosti od veľkosti zvieraťa; c) palné strelné zbrane – pušky . Sú opatrené otvorenými mieridlami a optikou. Palné imobilizačné pušky využívajú ako zdroj hnacej energie tlak plynov vzniknutých zhorením pušného prachu. Medzi palné imobilizačné zbrane patria rôzne kalibre brokovníc (16, 20 32), u ktorých imobilizačná strela sa vkladá do špeciálnej nábojnice. Pri malokalibrovkách sa vkladá do hlavní adaptér na vkladanie imobilizačných strel a do nábojovej komory sa používajú slepé malokalibrové náboje rôznej veľkosti v závislosti od vzdialenosti streľby.

17. B. Automatické vstrekovacie (imobilizačné) strely Automatické vstrekovacie systémy sú vlastne imobilizačné strely umožňujúce dopraviť do tela zveri imobilizačnú látku. Imobilizačné strely sa skladajú : a)z trúbky z ľahkého kovu alebo plastickej hmoty, b)z ihly so spätným háčikom alebo bez háčika spravidla 28, 32, 38 a 45 mm, c)z komory pre imobilizačnú (anestetikum)látku spravidla 1,5; 3,0; 5,0 a 10 mm, d) z komory pre vzduch, e) z gumového piestika, f) z gumového ventilu, g) z gumového uzáveru na ihlu, h) stabilizátora. Príslušenstvo k imobilizačným strelám: i) vzduchová plniaca striekačka j) redukcia na vzduchovú plniacu striekačku k) odvzdušňovací kolíček l) injekčná striekačka s ihlou m) ochranná čiapočka na imobilizačnú strelu n) silikonový olej

18. Typy vstrekovacích systémov: mechanický – imobilizačná strela pri náraze na telo zveri dopadovou energiou (pomocou pohyblivej ihly s piestikom) vytlačí imobilizačnú látku do organizmu zveri. Otvor na konci ihly je otvorený, chemický - vstrekovanie imobilizačnej látky sa deje pomocou plynov vzniknutých zlúčením NaHCO3 a HCl vo vstrekovacom systéme. Otvor na ihle je uzavretý; - expanzívny - vstrekovanie sa zabezpečuje pomocou mikronálože umiestnenej v gumovom piestiku, ktorá sa vznieti pri náraze imobilizačnej strely na telo zveri a tlak plynov vytlačí látku do organizmu. Otvor na konci ihly je otvorený; vzduchový – vstrekovanie sa zabezpečuje stlačeným vzduchom v vstrekovacom systéme (vzduchovej komore). Otvory po stranách ihly sa prekrývajú gumovým uzáverom.

19. Charakteristika imobilizačných látok (farmaceutických prípravkov ): -trankvilizéry – sú látky, ktoré znižujú psychickú tenziu (tlak a napätie) zveri ( Combelen,Diazepam), -narkotické analgetika – sú to látky, ktoré spôsobujú v CNS vzostup prahu bolesti a zmeny v reakcii na bolesť ( Morfin, Fentanyl, Etorfin), - hypnotika – sú látky vyvolávajúce hlboký spánok, ale väčšina nemá analgetické (bezbolestné) vlastnosti ( Rompun, Rometar ), - disociatívne anestetika – sú látky pri ktorých je zver zdánlivo pri vedomí, ale chýbajú normálne reakcie na podnety ( Narkamon, Ketalar, Narketan), -antidóta – sú látky, ktoré rušia účinok imobilizačných látok ( Antisedan, Yohimbine, Revivon, Nalorfine, Revertor – antihydrochloricum)).

20. TRANKVILIZÉRY Combelen (výrobný názov COMBELLENE). Je to neuroleptikum používané ako trankvilizér a k premedikácii narkózy. Patrí medzi deriváty fenotiazínu. Je vhodný pri transporte kamzíčej, muflónej a diviačej zveri. Najlepšie sa osvedčil u psovitých a mačkovitých šeliem. Aplikujeme ho intramuskulárne. Diazepam (DIAZEPAM). Je to najčastejšie používaný benzodiazepín s veľkou terapeutickou šírkou. Diazepam ruší účinky ketamínu v období zotavovania. Pri praktickej imobilizácii sa dobre osvedčil v kombinácii s chlórprotixénom. Pre jeleňovité je odporúčaná dávka 80 mg diazepamu a 14 mg chlórprotixénu na 10 kg hmotnosti jedinca.

21. NARKOTICKÉ ANALGETIKÁ Morfin hydrochlorid (MORPHIN). Je to prirodzený alkaloid obsiahnutý v maku. Po chemickej stránke je to fenantrenový derivát. Fentanyl (FENTANYL). V eľmi silné narkotikum s dostatočnou terapeutickou šírkou, vhodný pre psovité šelmy. Fentanyl aplikujeme intramuskulárne. Jeho spoľahlivým antagonistom je nalorfin hydrochlórid. ( NALORPHINE ).

22. Etorfin (ETORFIN). Po chemickej stránke je príbuzný morfínu, ale u zveri je tisíc až desať-tisíc krát účinnejší (podľa druhu zveri). Prednosťou je jeho silný účinok už pri malom podanom množstve, čo výrazne ovplyvňuje presnosť a vzdialenosť imobilizácie. Pre svoju vysokú účinnosť je nebezpečný aj pre človeka, keďže už dávka 0,05 ml ho môže smrteľne ohroziť. Etorfín je tepelne vysoko stabilný, takže zver môžeme utratiť najskôr po 6 dňoch od imobilizácie. V praxi sa najviac osvedčil v kombinácii s acetylpromazínom. Poznáme ho pod názvom – IMMOBILION LARGE ANIMALS obsahuje ( 1 ml obsahuje 2,45 mg etorfinu a 10 mg acetylpromazinu účinnej látky). Špecifické antidótum pri použití immobilónu je diprenorfin hydrochlorid ( REVIVON ).

23. Hypnotika Xylazín hydrochlorid (ROMPUN, ROMETAR, SEDAZINE). Účinné hypnotikum s veľkou terapeutickou šírkou. Nástup účinku do 10 – 15 min., trvanie účinku 20 až 60 minút. Najčastejšie sa používa v kombinácii s ketamínom ako tzv. Hellabrunská zmes: do 1 ml tejto zmesi sa dáva 125 mg xylazínu hydrochloridu a 100 mg ketamínu hydrochloridu účinných látok. Pre jeleňa o hmotnosti 160 až 180 kg aplikujeme 2,75 ml tejto zmesi. Ako nešpecifické antidótum sa aplikuje yohimbin hydrochlorid (YOHIMBINE). Obdobne skracuje dĺžku účinku aj doxapram hydrochlórid (DOPRAM). V súčasnosti sa v praxi osvedčil aj prípravok SEDAZINE . Pre dospelú jelenicu sa odporúča dávka – 3 ml prípravku Sedazine a 1 ml prípravku Narketan 10 (10 % - ketamín), pre dospelého jeleňa o hmotnosti 180 kg 4 ml Sedazine a 1 ml Narketan 10. Pri kamzíčej zveri sa odporúča dávka 0,8 ml Sedazine a 0,7 ml Narketan 10. Pri použití prípravku Sedazine sa odporúča podanie antidóta atipamezolum hydrochlorid (ANTISEDAN ).

24. DISOCIATÍVNE ANESTETIKA Ketamín hydrochlorid (KETALAR, NARKETAN 10, NARKAMON). Táto látka vyvoláva zvláštny stav, keď zver je zdanlivo pri vedomí, ale chýba jej normálna reakcia na podnety. Ketamín je výhodné aplikovať pred manipuláciou so zverou a počas transportu. Rýchlejšie prebudenie navodíme podaním fyzostigmínu. Tiletaminum (ut hydrochloridum). Je to disociatívne anestetikum, ktoré v kombinácii so zolazepamum (ut hydrochloridum) poznáme pod názvom ZOLETIL. Zoletil 100 inj. sicc. ad us. Vet – lyofilizát osahuje 250 mg Tiletaminum a 250 mg Zolazepamum. Pri psovitých šelmách sa udáva dávka 4,0 mg/kg i. m., pri medveďoch 5,0 mg/kg i. m. , pri diviakoch 9,0 mg/kg i. m., pri muflónoch 6,5 mg/kg i. m. účinnej látky.

25. Druh: JELEŇ LESNÝ – Cervus elaphus Hmotnosť : jeleň – 140 až 240 kg, jelenica – 75 až 120 kg, jelienča – 40 až 120 kg IMOBILIZAČNÉ LÁTKY: Názov preparátu účinná látka odporúčaná dávka antidótum SEDAZINE Xylazin hydrochlórid (100 mg/ml) 3 mg/kg ANTISEDAN ROMETAR Xylazin hydrochlórid 3 mg/kg YOHINBIN ROMPUN (suchá substancia 500 mg/fľaštička) (inj. roztok) NARKETAN 10 % Ketamin hydrochlórid (100mg/ml) 2 mg/kg - NARKAMON 10% Ketamin hydrochlórid (100mg/ml) 2 mg/kg - IMMOBILON Etorfin 2,45 mg/ml, 1 – 1,5 ml REVIVON (LARGE ANIMALS) Acetylpromazin 10 mg/ml (1 – 1,5 ml)

26. Poznámka: Príprava Hellabrunskej zmesy: v 1 fľaštičke suchej substancie xylazínu (Rompun, Rometar – 0,5 g) sa rozpustia 4 ml ketamínu (Narketan, Narkamon – 0,4g). Dostaneme zmes, ktorá v 1 ml obsahuje 125 mg xylazínu a 100 mg ketamínu. Odporúčaná dávka pre jeleňa o hmotnosti 180 kg – 2,75 ml, jelenicu o hmotnosti 120 kg – 2,5 ml, jelienča o hmotnosti 70 kg – 1,0 ml Hellabrunskej zmesy. IMOBILIZAČNÁ TECHNIKA Zbraň: DAN-INJEKT APS, model IM Optimálna veľkosť striel: 1,5ml (S 150), 3 a 5 ml (S 300, S 500) Maximálna vzdialenosť: pri 1,5 ml – 50 m, tlak na manometri – 12 barov pri 3 ml – 50 m, tlak – 14 barov pri 5 ml – 40 m, tlak – 14 barov Optimálna dĺžka ihly: v letnej srsti NC 2030 – 2,0 x 30 mm v zimnej srsti NC 2040 – 2,0 x 40 mm

27. VLASTNÝ PRIEBEH IMOBILIZÁCIE : Indukčná fáza je časový interval medzi aplikovaním látky a dobou, keď je možné so zverou manipulovať (imobilizačná perióda). Reakcia zveri po zásahu je rôzna, zvyčajne nasleduje úniková reakcia (vzdialenosť až 300 a viac metrov) v závislosti od vzrušenia (šoku), umiestnenia zásahu, použitej látky a jej koncentrácie. V priebehu indukčnej fázy pozorujeme postupné upokojenie (zver sa zastavuje), zníženie pohybovej aktivity ušníc, pokles hlavy, nastupuje salivácia, bezcieľna chôdza a kohúti krok. Zaľahnutím sa končí indukčná fáza.

28. Imobilizačná fáza začína zaľahnutím do sternálnej ( na hrudnú kosť) polohy s hlavou opretou o zem a zaľahnutí do laterálnej (na boku) polohy nastupuje úplná imobilizácia . Pred samotnou manipuláciou nasadíme zveri na tvárovú časť sterilnú masku . Vlastná doba anestézie trvá okolo 20 min. v závislosti od zvoleného anestetika a aplikovanej dávky. V terénnych podmienkach starostlivo počas tejto fázy sledujeme základné životné funkcie zveri a to: stav vedomia, dýchanie a krvný obeh (pulz). Opatrenia spočívajú v úprave polohy zveri (sternálna), zaklonení hlavy a povytiahnutí jazyka aby pri silnej salivácii sliny voľne odtekali. Pri náhlej zástave dychu (apnoe) sa použije kompresia v oblasti hrudníka, respiračným poruchám sa môže predísť aj podaním atropínu . V zimnom období počas silných mrazoch sa musia v teréne použiť prikrývky proti podchladeniu. V letných mesiacoch pri vysokých teplotách sa podávajú studené obklady prípadne sa zver polieva vodou.

29. Štádium remobilizácie resp. zotavenie zveri je závisle od rýchlosti akou sa v organizme vylučuje anestetikum. Uvedené štádium sa môže skrátiť podaním antidót, pričom sa volí i. m. (vnútrosvalové) podanie. K prebudeniu a obnoveniu aktivity zvyčajne dochádza v priebehu 2 až 15 minút.

30. Príprava imobilizačnej strely